Vietnam. Krajina drakov

Ázijský Vietnam je krajinou prekvapení. Mnohí si ho predstavujú ako nekonečné ryžové políčka, no on v sebe ukrýva podstatne viac. Je to krajina rozprávok, príbehov a legiend, kde podľa mnohých dodnes žijú draci. Historický Hanoj, moderný Saigon a unikátna zátoka Halong majú silu získať si každého návštevníka. Pridajme k tomu fantastickú kuchyňu a máme unikátnu dovolenkovú destináciu.

Odkaz strýčka Ho Či Minha

Severný Vietnam je zaujímavou vstupnou bránou do krajiny drakov. Kedysi bol Vietnam rozdelený na znepriatelený „Sever vs. Juh“, no od roku 1976 má krajina opäť spoločné hranice, hoci tie v mysliach akoby stále niekde stáli. Sever je chladnejší, konzervatívnejší aj politickejší. Niet sa čomu diviť, veď Hanoj je dnes hlavným mestom krajiny, kde vládne komunistická strana a aby sa na to nezabudlo, každú ulicu zdobí kosák s kladivom a odkaz na „strýčka Ho“ ako tu familiárne prezývajú legendárneho Ho Či Minha. Človek sa tu stretne nielen s jeho odkazom, ale aj s ním samotným. Teda ak nie je práve na pravidelnej návšteve Moskvy, kde jeho zabalzamované telo dávajú dokopy. Symbolom dnešného Hanoja je práve monumentálne, no strohé Ho Či Minhove mauzóleum. Obrovské námestie Ba Dinh uzatvára z jednej strany a neustále nad ním plápolá vietnamská vlajka ozdobená žltou hviezdou. Pri vstupe do mauzólea stojí bez pohnutia čestná stráž a zástup Vietnamcov v prísnom dvojrade krok za krokom vstupuje dnu.

Oni sú nadšení, no pre turistu to má príchuť bizarnosti. Po vzore moskovského Lenina, aj tu Ho Či Minh svojou aurou zaplaví miestnosť, no zastavovať sa tu nesmie, aby sa neblokoval plynulý prechod. Neďaleko odtiaľto sa dvíha krásny palác, ktorý používali pred vyše sto rokmi Francúzi ako svoje hlavné sídlo pre správu severnej Indočíny. Žltá farba fasády je typickou vietnamskou i čínskou farbou pre cisára, no inak má palác výsostne európske črty. Celý areál je prepletený legendami o Ho Či Minhovi. „Tu mal Ho Či Minh bývať, no nikdy nebýval. Týmto areálom sa vraj rád prechádzal, ale tiež to nemusí byť pravda a pod jeho jednoduchým domčekom sa hovorí, že sa schádzali politické špičky, no nie je to pravdou“ hovorí so šibalským úškrnom Pham, ktorý ukazuje na to, ako sa dajú meniť dejiny. Za jazierkom skutočne stojí malý, jednoduchý domček, kde Ho Či Minh naozaj niekoľko rokov na sklonku života žil.

Musí sa uznať, že je extrémne skromný a hoci si mohol dovoliť najdrahšie paláce, nespravil tak. Nemá tu miesto len nová história, ale aj tá najstaršia, pretože z malého jazierka vyrastá pilier nesúci Pagodu na stĺpe. Pamätali si ju aj Hanojčania 11.storočia, kedy sa Vietnam vďaka dynastii Ly vymanil z čínskeho vplyvu. Podľa legendy sa cisárovi prisnila bohyňa sediaca na lotosovom kvete a tak sa jej poďakoval a postavil pagodu vyrastajúcu z vody, ktorá skutočne pripomína lotosový kvet. Škoda len, že ju Francúzi pri svojom potupnom odchode z Indočíny zničili, no stále vyžaruje krásnu auru.

Chaos starého Hanoja

Hanoj však našťastie nie je len Ho Či Minh, ale ak množstvo nádherných a historicky vzácnych miest. Na okraji jazera Tay Ho,kam mal dračí kráľ ukryť zlú líšku s deviatimi chvostmi stojí pagoda Tran Quoc s nezameniteľnou vysokou vežičkou.

Podobne ako mauzóleum, aj ona patrí k ikonám hlavného mesta. Pred pagodou predávajú rybičky a korytnačky, ktoré potom človek podľa budhistickej tradície môže vypustiť do vody a darovať im život. V pagode horí niekoľko sviečok a ľudia obdivujú sošky Budhov vo vysokej veži. Podobná situácia vládne aj v slávnom Chráme literatúry z 11.storočia, len jeho komplex je obrovský. Dnu vedie monumentálna brána, kde hlavným vchodom mohol vstúpiť len samotný cisár a za bránou sa rozleje niekoľko nádvorí. Chrám literatúry sa v roku 1076 preplietol s Univerzitou a dodnes je v mysliach ľudí miestom, kam prichádzajú študenti za Konfúciom, ktorému je miesto zasvätené, žiadať ho o pomoc pri skúškach. Každý deň sa tu stretávajú partie študentov oslavujúcich úspešné ukončenie školy. Pred skúškami tu nervózne pobehujú, prinášajú obetné dary do chrámu a po skúškach sú všetci vysmiati, dievčatá oblečené v tradičných krojoch ao dai a robia si spoločné fotografie na pamiatku. Slávnym miestom v chráme sú aj takzvané Doktorské stély, ktoré na svojich chrbtom nesú kamenné korytnačky, pretože obsahujú mená tých, ktorí tu skončili svoje vzdelanie. Vietnamci si vzdelanie extrémne vážia aj dnes a ak tu nájdu mená svojich predkov, každý na nich bude hľadieť s obdivom. Najživší je Hanoj v okolí jazera Hoan Kiem.

Na jeho brehu sa rozlieva chaos starého mesta poskladaného z malých uličiek. Starý Hanoj pripomína labyrint plný farieb, vôní, ľudí a krásnej atmosféry. Sem už človek neprichádza za pamiatkami, ale za životom. Vietnamci sedia na miniatúrnych stoličkách a paličkami vyjedajú ryžové slíže zo svojej polievky Pho Bo. Inde sedia na vietnamskom pive, ktoré miestnych učili robiť Čechoslováci alebo dávajú prednosť vlastnej káve, ktorú tu tiež pestujú.

Bicykle striedajú motorky, trúbenie sa rozlieha uličkami, ale nikomu neprekáža. Domy vystreľujú do výšky, no sú tak štíhle, že často je na poschodí len jedna izba. Kedysi totiž Hanojčania platili daň za to, koľko ich dom zaberie z hlavnej ulice. Tradícia zostala a tak to má rozprávkový nádych, kde chaos primiešajú tisíce káblov utekajúcich kade tade. Vietnamská ulica je reštauráciou a jedlo sa varí a konzumuje na každom kroku. Unikátny pohľad, ktorý zvedie každého. Stravovať sa vo Vietname na ulici je bezpečné a človek skutočne vidí, že všetko je čisté a čerstvé. Stačí si sadnúť medzi domácich, objednať si tradičnú polievku Bun Chá, ktorá patrí k špecialitám severu a pomaličky splyniete s krajinou. Bun Chá zaberie so svojimi mištičkami, kde sú čerstvé bylinky, ryžové rezance, kúsky mletého mäsa, krabie rolky, vývar so zeleninou, citrónmi a čili takmer celý stôl.

Zátoka plná drakov

Staré rozprávkové knihy by jeden z vietnamských príbehov mohli začínať slovami „Opustite miesto stúpajúceho draka, vydajte sa na východ a natrafíte na zátoku klesajúceho draka“. Tu vo Vietname to však nie je rozprávka, ale skutočnosť, pretože niekdajšie meno Hanoja znelo Thang Long, teda Mesto stúpajúceho draka. Necelé štyri hodiny odtiaľto smerom k čínskym hraniciam a pobrežiu leží neveľké mesto Halong, teda v preklade Mesto klesajúceho draka. Drakom sa tu človek nevyhne. Zátoka Halong patrí k divom prírodného sveta, pretože sa tu na malej ploche odohráva fascinujúce divadlo, kde hrajú hlavnú úlohu malé i väčšie ostrovčeky. Sú roztrúsené tak tesne až miestami pripomínajú kamennú hradbu.

Drevená loďka sa odlepí z prístavu na ostrove Thau Chau a chvíľku potrvá, kým sa ocitne v tieni prvých skalnatých útesov. Kedysi sem mali draci nahádzať perly aj drahokamy a tie sa premenili na tieto kamenné bralá. Halong je miestom, kde vládne ticho a pokoj. Niekoľko lodí pláva v diaľke, no zátoky má človek pre seba. Z hladiny Tonkinského zálivu vystreľujú zašpicatené vápencové skaly obrastené stromami a všetko dostáva skutočný nádych exotiky. Halong je veľmi často ponorený do tajomnej hmly, nečasu, ale ak má človek šťastie, objaví sa tu slnko a presvetlí celú zátoku. Mnohí by prisahali, že tu v hmle zazreli drakov a preto Vietnamci toto miesto milujú.

Niektoré skaly pripomínajú kohútov, psov, bozkávajúce sa tváre, iné sú len neforemné kusy kameňa vhodného do vody. Kapitán lode presne vie kam zatočiť, kam sa zahĺbiť, aby bol zážitok umocnený silou prírody. Hladinu križuje aj niekoľko malých rybárskych lodičiek. Niektoré skutočne chytajú ryby, no iné sa priblížia k väčšej lodi a z paluby predávajú tropické ovocie. Krásne farby kontrastujú na palube a človek podľahne, keď to všetko vidí. Maličké banániky, ktoré majú len desať centimetrov, čerstvá papája, mango, sladučký ananás, dračie oko longtan alebo chlpaté rambutany. Ťažká exotika. Rodiny tu žijú na lodiach a aspoň takto sa snažia zarábať. Inde v zátokách zase stoja farmy, kde pestujú mušle, ustrice, krevety či iné dary mora.

Saigon, ty prístav krásnych žien

Na opačnom vietnamskom póle, teda na juhu leží bájny Saigon. Dnes ho síce všetci oficiálne volajú Ho Či Minhove mesto, ale mnohým domácim to jednoducho do úst nejde a nikdy nepôjde. Toto mesto bolo Saigonom a zostane Saigonom a tak ho máme zapísaný aj my vďaka F.K.Veselému a jeho piesni, kde sa spieva „Saigon, ty prístav krásnych žien…“. Mesto prístavom zostalo, krásne ženy tu stále kráčajú či jazdia na motorkách, ale nie je to všetko, čo z tohto miesta robí top zaujímavosť. Všade na okolí sa Vietnamci krčia na svojich zaplavených ryžových políčkach a zbierajú biele zlato, ktoré prešlo takmer do všetkých oblastí života. Bez ryže by tu život nebol. Stačí však pár kilometrov z polí a odrazu na brehu rieky Saigon stojí mesto ako z budúcnosti. Saigon je iný než Hanoj. Je modernejší, kozmopolitnejší, uponáhľanejší a chaotickejší. Všetko je tu modernejšie, vyššie, rýchlejšie a aj platy sú takmer dvojnásobné. Komunizmus s dušou kapitalizmu, kde je pri kosáku namiesto kladiva symbol doláru. Všetko tu však funguje. Saigon dnes charakterizujú motorky. V osem miliónovom meste je ich vraj toľko, že každý druhý človek jednu vlastní.

Ráno sa vyleje motorkárska rieka zo svojho koryta a pohltí všetko živé. Tisíce motorkárov prúdi ulicami, aby sa dostali na trhoviská či do svojich kancelárii. Vozia sa všetci. Štvorčlenné rodiny, úradníci, dievčatá v kostýmoch s vysokými podpätkami, mladí študenti aj cudzinci. Centrum mesta vyrástlo neďaleko tržnice Ben Thanh, kde predávajú všetko od výmyslu sveta. Vnútro je naplnené topánkami, hodvábnymi šatkami, šatami, tričkami, neskôr sa sortiment zmení na kávu, cibetkovú kávu, sušené i čerstvé ovocie, stred trhoviska patrí podnikom s jedlami, kde servírujú najčerstvejšie jarné rolky s krevetami či ryžové omelety a na konci sa predávajú kvety, mäso a zelenina. Raj pre fotografov.

Cez ulicu stojí podnik, kde pri svojej návšteve jedol tradičnú polievku Pho Bo prezident Bill Clinton a za rohom sa dvihne nádherná, koloniálna radnica s vežičkou a sochou Ho Či Mina. Panorámu centrálneho Saigonu dnes dotvára vysoká veža Bitexco, symbol modernosti krajiny.

Výťah každého vyvezie nahor a až tu si človek uvedomí to v akom obrovskom meste sa ocitol. Akoby ani nekončilo. Kolonializmus tu po sebe nezanechal len radnicu, ale aj operu, no najväčším ťahákom je Katedrála Notre Dame z ktorej skutočne cítiť Európu. Nielen z nej, ale aj z budovy pošty, kde sa podpísal samotný Gustav Eifell.

Saigon skrýva veľa prekvapení. Historikov zase nadchne Prezidentský palác alebo ako mu vravia dnes Palác zjednotenia, pretože keď jeho bránu prerazil 30.apríla 1975 tank, padol Saigon a otvorila sa cesta k vietnamskému znovu zjednoteniu. Aj Vietnamská vojna tu má svoje zastúpenie v múzeách a príbehoch. Večer je Saigon divoký, plný hluku a farieb. Štvrť Pham Ngo sa natriasa v tónoch hudby, dievčatá v kratučkých sukniach rozdávajú letáky s vietnamskými masážami, bary praskajú vo švíkoch, motorky neutíchajú, stoly sú plné skvelého jedla, oroseného piva a Saigon tu nikdy nespí. Ani Vietnam nespí, míľovými krokmi smeruje dopredu a hoci je krajinou drakov, často sa o ňom hovorí ako o ázijskom tigrovi o ktorom ešte budeme počuť.

Street Food Hunters / www.streetfoodhunters.com

FB: https://www.facebook.com/streetfoodhunters/

 

V Už letím sme pre vás pripravili do Vietnamu jedinečnú cestu. Neokukané miesta v známej krajine, raj pre labužníkov a joga v najkrajšom meste krajiny. Aktívny program a pomoc v miestnej škole. Viac informácií k zájazdu nájdete tu:  VIETNAM.