Cesty do Tibetu, nájdi stratený svet

Cesty do Tibetu, nájdi stratený svet

Prečítajte si článok Maci Fitkovej Holčíkovej, zakladateľky Už letím a profesionálnej cestovateľky pre časopis DOTYKY z februára 2020. Vysvetľuje prečo je pre ňu cestovanie do Tibetu, cestou do strateného sveta.

„ Všetko začalo pred 11 rokmi. Na začiatku to vyzeralo, len na bežnú pracovnú cestu. Už niekoľko rokov som pracovala ako sprievodkyňa a tak som často menila krajiny. Však v roku 2009 som prvý krát prišla na strechu sveta, . Odvtedy som tam bola hádam aj viac ako 20 krát. Keď sa vrátim do Lhasy, mám tam svoje domáce zázemie. Tibet cítim ako svoj dávny domov.“

Maca Fitková Holčíková

Cestovanie po Tibete je teraz najpohodlnejšie aké kedy bolo a napriek tomu je to stále makačka! Vysoká nadmorská výška, dlhé trmácanie, mnohé pravidlá a niekedy aj veľmi jednoduché ubytovanie. Odmenou za to všetko je absolútne podmanivá krajina, drsné prírodné podmienky, kde sú ľudia srdeční aj keď opatrní a najväčšou odmenou je možnosť zachytiť posledné vnemy strateného sveta.

Brána do Tibetu

Hlavné mesto Lhasa (3.600 m.n.m., cca 560 tis. obyvateľov) je vždy vstupnou bránou. Lhasa je s veľkou Čínou spojená letiskom a vlakovou stanicou. Všetko má plus a mínus. Keď máte dlhý cestovný plán a kratší čas, asi preletíte z Pekingu do Lhasy. Keď máte radi autentické cestovanie a máte na to čas, železnica z Pekingu do Lhasy láme jeden svetový rekord za druhým.

Verilo sa, že je nemožné vo vysokej nadmorskej výške do 5 tisíc m.n.n. postavať železnicu. Na trati Golmud – Lhasa v roku 2006 dokončilo 140 tisíc pracantov a 2 tisíc lekárov unikátnu železničnú trať. Trasa, ktorá má takmer 2.000 km dĺžku má najvyšší bod v priesmyku 5.072 m.n.m., premosťuje údolia 12 km široké, tunely sa razili pri extrémne nízkej teplote (niekedy až -30 C) je svetovým unikátom.
Väčšina tejto trasy je nad nadmorskou výškou 4 tisíc metrov. Má viac ako 600 mostov a polovica trate je vo večne zamrznutej pôde. Vlak sa pohybuje rýchlosťou 120 km/ hod a kabíny sú natlakované kyslíkom. Presun vlakom je ideálny zážitok a pri zanechávaní malej uhlíkovej stopy, človek vidí obrovský kus Číny a Tibetu, stretnete srandovných miestnych a dobrá je postupná aklimatizácia na vysokú nadmorskú výšku. Neodolateľných je aj 54681364657864521 yakov po ceste!

Hlavné mesto je zmeskou tradičného a moderného

Lhasa je bájne hlavné mesto vysnívanej Tibetskej ríše. Sídlil tu Dalajláma do 60tych rokov 20tého storočia a od 7-mého storočia najznámejší tibetský králi. Napriek čiastočnej modernizácií má stále ten vzácny šmrnc starých duchovných miest. Stačí keď sa zastavíte na posvätnom okruhu Barkhor a otvoríte oči dokorán, aby ste si uvedomili, kde naozaj stojíte! Je to ako z dokumentárnych filmov. Staré tibetské centrum v meste sa doslova točí okolo Chrámu múdrosti – Jokhang. Pútnici, ktorí merali kilometre na pešo, aby mohli naplniť svoju cestu a krúžia po okruhu, odriekajú modlitby celým svojim telom. Nie je to metafora, Tibeťania majú pomerne fyzicky náročné tradičné modlenie, pri ktorom si zo stoja ľahnú a znovu sa postavia. Okolo Chrámu múdrosti krúžia aj bežní obyvatelia mesta Lhasa. Sú to mešťania, majú tradičné oblečenie – ženy hodvábne zástery, muži klobúky, vo vlasov zapletené korálky. Krúžia aj Tibeťania z iných častí krajiny. Najkrajší sú hrdí obyvatelia z oblasti Amdo – vysoké ženy v klobúkoch a urastený muži s červenými strapcami zapletenými vo vlasoch. Mladí Tibeťania sú už veľmi moderní – ale tiež krúžia a odriekajú potíšku „ó mani padme húm“, oblečené majú rifle, tenisky a z mobilov im hlasno hrajú tibetské hity. Dievčatá a deti však stále majú tradičné červené líca zo života vo vysokej nadmorskej výške. Aj s mladou generáciu je to jedno z najčarovnejších miest na svete.

Tlačenica v chrámoch

Často máme predstavu, že keď vstúpime do tibetského chrámu, duchovno nás prefacká a naša duša sa povznesie. Platí to aj vo vyúdenej tlačenici? Chrám múdrosti v Lhase je dokonalým príkladom našich európskych romantických predstáv a lokálnou milou realitou! Je to tak posvätný chrám, že je ta, tlačenica telo na telo…a nie vždy sa vám ujde vymydlený turista. Nomádi sa moc nemydlia, ani pútnici, ani mnísi… čiže väčšina tibetskej tlačenice. Treba to zobrať také aké to je – v krajine, kde je priemerná nadmorská výška viac ako 3 tisíc metrov a zrážkový tieň = vysoko, zima a sucho = nie je prostredie na každodenný kúpeľ. Chrámy majú aj ďalšie špecifiká – napríklad roztomilý puch jačieho tuku. Roztopený tuk sa odlieva z veľkých termosiek ako obeta pri mnohých soškách či obrazoch či predmetoch vnútri v chrámoch. Jačí tuk, biele šále kata či drobné peniaze sa nechávajú ako obety. Za rodinu, zdravie, dobrú budúcnosť, ale aj dobrého muža, peknú frajerku či veľa peňazí. Tibeťania žijú budhizmom a považujú to za súčasť každodenných rituálov však zachovali si aj veľmi živú ľudskosť, humor a srdečnosť. V Lhase nevynechajte Potalu – jednu z najväčších stavieb v Ázii, Jokhang – chrám múdrosti v starom centre a Drepung – kláštor hneď na okraji mesta.

Pravé orechové

Dá sa nájsť v hlavných mestách? Lhasa je určite pod najväčšou kontrolou Čínskej ľudovej republiky. Napriek tomu, že od obsadenia ubehlo už ako pol storočie z rôznych strán sa dozvedáme informácie o stále živej myšlienka Tibetskej nezávislosti. Žiadna z tých strán sa pochopiteľne nenachádza v Čínskej ľudovej republike. Bolo by to stále riskantné, príliš riskantné. Do Lhasy je najľahší prístup, preto je najmodernejšia, má najlepšie hotely, reštaurácie s fantastickým jačím steakom, čajovne a dokonca aj už kaviarne s klasickou čiernou kávou, wifi a brownies. Ak hľadáte to pravé orechové, musíte za to niečo dať. Najčastejšie svoje úsilie a pohodlie.

Trmácanie je za odmenu

Dnes je cestovanie po Tibete možné len v skupine. Samostatné cestovanie nie je povolené. Treba mať miestneho sprievodcu a šoféra. Ak si dobre vyberiete je to veľká zábava. Poznajú všetky skratky, zákutia, miestne špecialitky aj rockové tibetské vypalováky. Jedna z najkrajších ciest na celučičkom svete vedie z Lhasy do Kathmadú. Týchto takmer 900 km trvácanie ide cez najkrajšie tibetské chrámy a posvätné okruhy, cez priesmyky vo výške 5 tísíc m.n.m, okolo tyrkysových jazier, osemticícoviek či Mount Everestu, až po tropické prostredie Nepálu, kde rastú pri ceste banány! Na veľmi krátkom úseku vlastné vidno všetky formy prírodného prostredia podľa nadmorskej výšky.

Kedy sa zbaliť na cestu?

Ideálne výhľady sú na jar a jeseň. Noci ešte nie sú tak chladné a cez deň príjemne teplo. Apríl/Máj a September/Október sú suché mesiace s dobrou viditeľnosťou po ceste. Bola som v Tibete aj v decembri. Bolo to fantastické – minimálny turizmus, dokonalé výhľady na Himaláje, však poriadna zima v hoteloch, keďže sa v nich nekúri. V lete nechoďte, vlhkosť je vysoká a je veľká šanca, že prejdete popri Mt. Everestu a neuvidíte ani jeho náznak.

Čo nevynechať za Lhasou ?

Yambdrok Tso je jazero vo výške 4.488 m.n.m. Má tvar škorpióna je pre to jedno z najposvätnejších jazier v Tibete. Miestny veria, že čas za ktorý okolo neho prejdete sa vám pripočíta k tomu, čo vám bolo nadelené. Ak idete pešo, je to niekoľko dní, aj autom, tak aspoň niekoľko hodín.

Khum Bum Chörten v meste Gyantse je netypickým tibetským chrámom. Má kruhový pôdorys a každé poschodie symbolizuje prechod do vyššieho stavu žitia či vedomia. Na samom vrchu je nirvána. V chrámoch mimo Lhasy tlačenice nie sú!

Tashilumpo v meste Shigatse je reprezentatívnym miestom Panchenlámu. Jedného z duchovných vodcov Tibetu, ktorého podporuje aj Čínska ľudová republika. Aj samotný chrám či kláštor je veľmi zaujímavý však najkrajšia je kóra (okruh) okolo tohto obrovského komplexu. Privstaňte si ráno, aby ste s miestnymi roztočili stovky modlitebných mlynčekov a započúvali sa do bublavého rytmu odriekanie mantier.

Cesta na hranice s Nepálom

Videla som je stavanie na vlastné oči. Začalo to jedným obrovským dobrodružstvom, keď sme v daždi ukecávali robotníkov aby nám pustili do pohraničného mesta. Niekedy sa nám to aj podarilo. Inokedy sme zase spali v autobuse. Môj kamarát, tibetský šofér Lakhpa v noci, rezal ostré zákruty na nespevnenom povrchu nad hlbokými priepasťami s totálnym kľudom. Dnes už je krásna a udržiavaná asfaltka až po hranice s Nepálom. Tak chodievame cez deň, už sa to dá stihnúť bez problémov – začíname pri mestečku Tingri, pri Everest base campe. Výška okolo 4 tisíc m.n.m., minimálna vegetácia, divoké yaky, ušmudlané nomádske decká a cez stále príliš ostré zákruty sa vinie jedna z najkrajších ciest na svete. Príroda sa mení od tundry až po tropické monzúnové pralesy. Od yakov až po banány.

Tibet je nás stratený svet! Ešte stále máme šancu vidieť kúsky strateného starého sveta ak sa vydáme na dobrodružnú cestu do Tibetu. A čo sa tam človek naučí? To, že treba jesť o polovicu menej, kráčať o polovicu viac a milovať neobmedzene – ako hovorí staré tibetské príslovie!